človek alebo kôň -príbeh pre vás- oddychová zóna

ČLOVEK ALEBO KÔŇ Bola ešte tma, keď muž vstal a spolu s ním aj jeho verný spoločník kôň. Najskôr napojil a nakŕmil zviera a až potom sa najedol on sám. Zapriahol ho a vybrali sa do lesa. Začalo sa brieždiť. Najskôr sa im po lesnej ceste išlo celkom dobre. Stúpali len veľmi pozvoľna. Po istom čase začalo prudké stúpanie. Stále však išli po udržiavanej lesnej ceste, takže napredovali pomerne rýchlo. Odrazu však lesná cesta skončila a dvojica musela kráčať strmým svahom. Pohybovali sa len veľmi pomaly a každú chvíľu oddychovali, aby nabrali sily na ďalšie kroky. Konečne sa dostali na miesto určenia. Muž pripevnil koňovi do záprahu obrovský kmeň stromu. Keď sa uistil, že drží pevne, pomaličky schádzali dole svahom. „Heta!“ zakričal muž. Kôň sa stočil doprava. „Čihí,“ vzápätí zvolal muž na zviera. Kôň sa tentoraz zvrtol doľava. Každú chvíľu muž na koňa kričal slová, ktorým bežný smrteľník nerozumie. Hijó, curik, pŕŕŕ, heta, čihí... Kôň však dobre rozumel čo znamenajú. Či má ísť doprava, doľava, zrýchliť, spomaliť, ísť dozadu. Stačí slovo a kôň presne vedel, čo má robiť. Muž ho nemusel plieskať bičom, ani inak fyzicky usmerňovať. Kôň šiel presne podľa jeho pokynov. Výnimočne sa pomýlil, ale muž bol zhovievavý. Veď aj človek sa niekedy pomýli. Odrazu sa kôň potkol a šmykol sa niekoľko metrov dole. Muž s ním. Vyzeralo to naozaj hrozivo. Našťastie sa nič vážne nestalo. Muž sa pozbieral zo zeme a pomohol vstať aj koňovi. Pozrel sa za seba. Bol tam kameň ukrytý pod napadaným lístím. Nevšimol si ho ani on, ani kôň. Stáva sa. Musia byť opatrnejší. Pokračovali v ceste. Muž pozorne hľadel pod svoje, ako i koňove nohy. Pohybovali sa slimačím tempom, ale inak sa nedalo. Terén bol mimoriadne náročný. Po nekonečnom prudkom klesaní sa konečne dostali na lesnú cestu. Po nej sa im išlo už oveľa lepšie. Svižne si vykračovali a muž si dokonca začal pískať. Aj na koňovi bolo vidieť ako sa mu uľavilo. Zanedlho vyšli z lesa. V ten deň sa obrátili ešte niekoľko krát. Na obed si samozrejme oddýchli, napili sa a najedli, ale potom pokračovali v svižnom tempe až do večera. Na konci dňa bol muž veľmi spokojný s odvedenou prácou. Potľapkal koňa po chrbte a vybrali sa domov. Cestou sa ešte zastavili v mlyne. „Tak ako vždy?“ opýtal sa muža mlynár. „Áno tak ako vždy.“ Mlynár prikývol a naložil do bričky dve vrecia pšeničných otrúb. „Pochutnáš si,“ pohladil mlynár koňa. „To teda,“ prisvedčil muž. „Máte veľmi pekného koňa,“ pohladil mlynár koňa po hrive, „vidno, že sa oňho dobre staráte.“ „Snažím sa,“ pokrčil plecami muž. Poďakoval, zakýval mlynárovi a odišiel. Slnko už zapadalo za obzor. Mlynár hľadel na odchádzajúcu dvojicu. Vysoký mohutný chlap a pekný urastený svalnatý kôň s hustou hrivou. Poslední zákazníci. Mlynár zamkol mlyn a tiež sa pobral domov. Nadišla jeseň. Bolo už síce o poznanie chladnejšie, ale do obeda ešte svietilo zubaté jesenné slniečko. V takom počasí sa aj mužovi s jeho koňom pracovalo v hore celkom dobre. Poobede sa však počasie zmenilo. Chmáry zahalili slnko a citeľne sa ochladilo. Z ťažkých tmavých mrakov sa spustil dážď. Mrholenie sa rýchlo zmenilo na prudký lejak. Dážď zastihol muža a koňa v hlbokom lese. Opatrne sa ponáhľali domov. Keď vyšli z lesa, boli obaja celí premočení. Koňovi sa leskol chrbát od vody a z hrivy mu taktiež stekal dážď. „Chudák kôň, celý je mokrý,“ poznamenal prvý dedinčan na ktorého natrafili. Muž sa zháčil, ale pokračoval ďalej. „Chudáčisko koník,“ lamentovala žena, ktorú stretli. Podobne reagovali aj ďalší ľudia na ktorých natrafili. Všetci bedákajú nad koňom, škrípal zubami muž, ale, že aj ja som mokrý, to už nikto nevidí. Takto namosúrený sa ešte zastavil u mlynára. Ten mu naložil do bričky dve vrecia s otrubami ako obvykle. Muž ich rýchle zakryl gumovým kabátom. „To je ale počasie, čo,“ nadhodil mlynár. „Áno, hnusné počasie,“ odvetil muž, „a každý koho stretnem, bedáka nad tým, ako ten môj kôň zmokol. Ale to, že aj ja som mokrý, si už nevšimne nikto.“ „Viete akí sú ľudia,“ povzdychol mlynár, „koňa majú radšej ako človeka.“ „Keby len vedeli ako ja sa oňho dobre starám,“ povedal muž a kývol rukou, „ale škoda reči.“ Poďakoval mlynárovi a odišiel. Mlynár hľadel za odchádzajúcou dvojicou bičovanou lejakom. Videl ako muž pohladil koňa. Zdalo sa mu, že zvieraťu povedal: „Neboj sa, za chvíľu budeme v suchu.“